We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Sme zvyknutí na čaro londýnskeho obvodu SE26: nad miestnym zubárom pred istým časom bývala Kelly Brook a Jason Statham. Keď som však počul, ako podpätky Anousky Hempel vrážajú do popraskaného betónu na parkovacom mieste pri mojom byte, pred očami sa mi vybavili fotografie z časopisu Picture Post, na ktorých sú zachytené kráľovské návštevy rodín bombardovaných počas druhej svetovej vojny. Poslanie Anousky Hempel na mojom skromnom kúsku predmestia však predstavuje viac než len vyjadrenie jej úprimnej sústrasti. Anouska Hempel - žena, ktorá vynašla butikový hotel ešte skôr, ako si ten získal ono príznačné pomenovanie – mi prišla poskytnúť informácie, po ktorých, usudzujúc podľa dvojstránok časopisov zameraných na interiéry a zanietených príspevkov na internetových fórach pre kutilov, prahne polovica vlastníkov nehnuteľností západného sveta, teda: ako do obyčajnej domácnosti vniesť vzhľad a atmosféru päťhviezdičkového hotelového apartmánu v cene 750 libier za noc. V mojom prípade - ako „hempelizovať“ skromný byt, ktorý vznikol na strednom poschodí trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu. „Dokázali by ste to“, hovorí a prechádza očami po mojej kuchyni. „Každý by to dokázal. Nevidím vôbec žiadny dôvod, prečo by nie. Medzi miestnosťami však musí existovať súvislosť. Musia byť predchnuté jednou myšlienkou.“ Potom nostalgickým pohľadom obzrie požiarne schodisko. „A budete musieť, samozrejme, odkúpiť aj ten vedľajší dom.“ To bol vtip. Aspoň si myslím. ... Tento postreh je dosť zvláštny a stojí za to, aby sme sa nad ním pozastavili a zamysleli. Hotelová izba je priestor postihnutý stratou pamäti. Nepáčilo by sa nám, keby niesol známky pred nami ubytovanej osoby, hlavne preto, že mnohí z nás idú do hotela robiť veci, ktoré by nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba bude tak dôkladne vyriadená, ako keby z postele pred chvíľou vytiahli mŕtvolu. (Boli dokonca zaznamenané prípady, keď sa tak naozaj stalo). Domáci interiér je stelesnením opačného prístupu: tu sa uchovávajú spomienky. Životný príbeh jeho obyvateľov by mal byť zachytený na fotografiách vystavených na kozubovej rímse, či obrazoch zavesených na stene, alebo v knihách uložených na poličkách. Keby však hotelové izby boli ľudskými bytosťami, pripomínali by usmievajúcich sa pacientov po lobotómii alebo zjavných psychopatov.
|